Cambridge, Turku...Príde na rad Bratislava?

Spolupráca s firmami je spojenie, ktoré časť vedcov v základnom výskume zarazí, ďalší možno pripustia, že dostať výsledky do praxe nemusí znamenať len klasické vedecké publikácie a ich citovanie. Do každodenného života ľudí alebo firiem sa však novátorské poznatky môžu dostať aj priamejšou cestou. Ani výskumníci z vedeckých inštitúcií či univerzít pritom nemusia byť mimo hry.

Ak veda dokáže spolupracovať s praxou, môže to mať hneď dva pozitívne dôsledky. Po prvé, žiadnemu vedcovi nehrozí rana na bádateľskej reputácii, má možnosti zverejňovať výsledky bádania publikovaním a citáciami vo vedeckých časopisoch. Navyše získa priestor pre nové poznatky, ale aj kanály, ktorými objavy zverejňovať a tak sa propagovať. Druhý benefit ponúka firemná sféra – výrazne rozširuje možnosti, ako získať finančné prostriedky na vedu. Šanca, ktorú by mala slovenská veda nielen oceniť, ale najmä využiť.

Matematické rovnice v rúrach

Vedná disciplína, pri ktorej môže znieť praktická aplikácia výskumu naozaj abstraktne, je matematika. A pritom existuje excelentný príklad – výsledky práce bratislavského Matematického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) už vyše desať rokov úspešne využíva dispečerské centrum spoločnosti eustream, ktorá je tranzitnou dcérou SPP. Pomocou softvérovej aplikácie Amadeus Marti Studio tam v reálnom čase zvládajú zložité úlohy pri riadení slovenskej časti tranzitnej sústavy plynovodu Družba. V štyroch líniách plynovodu s celkovou dĺžkou 2 200 kilometrov poháňajú plyn štyri kompresorové stanice. Práve regulovanie tejto sústavy, ktorá ročne prepraví takmer 90 miliárd kubických metrov plynu, majú na starosti algoritmy z Matematického ústavu SAV.

Prepravovať milióny kubických metrov plynu efektívne umožňujú algoritmy softvéru Matematického ústavu SAV.

„Prúdenie tekutín, ale aj plynov sa riadi Navierovými-Stokesovými rovnicami, ktorých vyriešenie patrí už vyše 180 rokov k najťažším problémom matematiky,” konštatuje riaditeľ ústavu profesor Anatolij Dvurečenskij. Firmy typu SPP riešia zložité problémy, na ktoré treba použiť vedecké metódy. Môže to znamenať napríklad roky staré matematické rovnice, ktoré stále čakajú na vyriešenie. Vedcov, ktorým sa to podarí, neminie okrem bádateľskej slávy aj cena milión dolárov, vypísaná v USA. Bádatelia z Matematického ústavu SAV a aj ich kolegovia z Fakulty matematiky a fyziky Univerzity Komenského sú vďaka svojej vedeckej úrovni naozaj v hre.

Firmy rozmýšľajú inak

Ceny za riešenie kultových teoretických úloh síce prinášajú finančné benefity, no viac šancí prilákať finančné prostriedky ponúka spolupráca s firmami. „Jednou z možností sú spoločné výskumné projekty. Firmy sú však ochotné zájsť v investíciách do nových vedomostí oveľa ďalej,” upozorňuje Martin Jesný, projektový manažér spoločnosti Neulogy, ktorá sa zaoberá manažmentom vedy a inovácií. Príkladom je legendárna anglická univerzita v Cambridgei. V polovici osemdesiatych rokov minulého storočia zasiahla školu britsky strohá informácia od sporivej vlády „železnejlady” Margaret Thatcherovej – príspevky od štátu sa budú každý rok škrtať. Akademici sa orientovali na spoluprácu s priemyslom. Výsledok – počet inovatívnych firiem v okolí Cambridgea je trojciferný. Stále sa mení podľa úspechu alebo zániku firiem, ktoré chcú robiť biznis na novátorskej myšlienke. Sú medzi nimi aj stabilné výskumno-vývojové pracoviská medzinárodných firiem – napríklad centrum Microsoftu. Od roku 1997, keď vzniklo s troma pracovníkmi, vyrástlo na základňu s viac ako stovkou expertov. Podľa M. Jesného, ak firmy cítia zaujímavé prostredie, neváhajú vkladať svoje prostriedky, napríklad aj v podobe sponzorských darov, priamo do univerzitných výskumných pracovísk. Prínosom je pre ne možnosť byť v kontakte s prostredím, v ktorom vznikajú nové poznatky.

Ako môžu vedci spolupracovať s firmami? V prvom rade musia začať trochu inak premýšľať a naučiť sa komunikovať s firemnými manažérmi. Tí pritom vôbec nemusia byť nadšenými obdivovateľmi vynálezcov, R&D manažéri možno ani nečítajú vedecké časopisy. Správajú sa ako potenciálni zákazníci. Priemysel sa zaujíma len o aplikácie v produkte, ktorý môže predať zákazníkovi. To nie je názor z davu. Pred dvoma rokmi ho pri návšteve Slovenska prezentoval šéf strategického marketingu technologicko-vývojovej odnože koncernu Siemens Dietmar Theiss. Teda človek, ktorý radí prezidentovi koncernu s ročným rozpočtom na výskum a vývoj porovnateľným s výdavkami na vedu v celej Európskej únii. Medzinárodné koncerny zakladajú svoje centrá výskumu a vývoja iba z dvoch dôvodov. S prvým, teda priamym kontaktom so zaujímavým trhom Slovensko rátať nemôže. Malému štátu preto ostáva iba druhá možnosť – zaujať. Ponúknuť výnimočnú odbornosť výskumníkov vo vednom odbore, ktorý firmu zaujíma.

Motorom sú automobily

Existuje niekoľko príkladov, že Slovensko má čo ponúknuť. Okolo roku 2000 profesor Daniel Donoval, vedúci Katedry mikroelektroniky vtedajšej Fakulty elektrotechniky a informatiky STU v Bratislave, presvedčil manažérov ON Semiconductor na vytvorenie spoločného projektu slovenskej dcéry s univerzitou. Vzniklo ON Semiconductor Microelectronics Center at the Slovak University of Technology (ONMiST). Univerzitný program, ktorý ešte neriešil vývoj produktov na trh, získal v rámci ON Semiconductor dobrú reputáciu a podnietil v koncerne úvahy o založení firemného vývojového centra.

Integrované obvody ON Semiconductor ešte ako kremíková doska

Dostať vývojárske centrum pre polovodičové technológie do Bratislavy znamenalo presvedčiť globálne vedenie koncernu, že na Slovensku je dosť inžinierov, ktorí obstoja v porovnaní s kolegami z iných kútov sveta. „Pri otvorení centrum zamestnávalo pätnásť vývojárov, dnes ich je takmer o desať viac,” konštatuje po necelých dvoch rokoch fungovania centra riaditeľ Marián Baláž. Postupne sa bude zväčšovať, takže dosiahne priemernú veľkosť vývojových centier koncernu. Pracovisko sa pritom omnoho viac špecializuje ako pred necelými dvoma rokmi, keď vzniklo. V Bratislave sa v súčasnosti vyvíjajú regulátory napätia len pre automobilovú elektroniku. Centrum sa tomu prispôsobuje vybavením, ako aj špecializáciou ľudí. Chystá sa budovať laboratórium na testovanie vplyvov elektromagnetického žiarenia. „Je to nevyhnutné, prísnejšie testy majú v tejto oblasti už len v leteckom priemysle,” hovorí o investícii M. Baláž.

ON Semiconductor je na Slovensku už od deväťdesiatych rokov, keď kúpil časť areálu bývalej piešťanskej Tesly. Viackrát potom investoval do rozšírenia závodu, ktorý dodáva do celého sveta. Ale koncernový život sa ďalej hýbe a globálne vedenie nedávno rozhodlo, že v rámci zvyšovania efektivity presunie výrobu z menších výrobných závodov do väčších a modernejších. Tento krok znamená, že firma výrobu v Piešťanoch postupne ukončí. Činnosti vývojového centra sa však koncernová zmena nedotkne. Vývojárov zaujímajú aktivity odberateľov ich produktov, ktorých boom automobilovej výroby dotiahol do strednej Európy aj na Slovensko. Taliansky Magneti Marelli to síce ešte oficiálne nepotvrdil, ale vo východoslovenskom Kechneci zvažuje aj možnosť vývoja zariadení do automobilových prístrojových dosiek a navigačných prístrojov. V podobnej oblasti, ale s omnoho širším uplatnením funguje čisto vývojárske a technologické centrum silného amerického dodávateľa interiérových modulov Johnsom Controls v Trenčíne.

Zárodky nových investícií

Miniatúrne obvody v produkte ON Semiconductor ochránia elektroniku v aute.

Firemných vývojových centier je zatiaľ na Slovensku ako šafranu. Práve to je orientácia, ktorá dokáže zvyšovať konkurencieschopnosť slovenského priemyslu. „Ako ukazujú príklady z rôznych krajín, ale už aj zo Slovenska, na rozdiel od výrobných aktivít je korporátny vývoj neporovnateľne menej závislý od ustavičnej globálnej optimalizácie nákladov,” akcentuje M. Jesný. Príchodom vývojových centier sa ambície spolupráce vedcov a priemyslu nekončia. Firmy totiž vyhľadávajú inovačné prostredie. Teda oblasti, v ktorých sa výskumné a vývojové aktivity firiem sústreďujú a využívajú nielen kontakty s vedcami, ale aj synergie spolupráce s expertmi z rôznych disciplín. Práve také sú základy zoskupení nazývaných vedecko-technické parky. Na rozdiel od priemyselných parkov nevznikajú tam, kde firmy získajú pozemok či budovu, viažu sa na prístup k mozgom. Ich centrami sú preto univerzity či mestá so silným univerzitným zázemím, akým je napríklad fínske Turku, hlavné vedecké sídlo Nokie. A inovačné prostredie vedecko-technických parkov zvyčajne firmy motivuje udržiavať v ich blízkosti aj výrobu, najmä tú sofistikovanejšiu.

Firemné inovácie sú príležitosťou pre vedu a výskum, ktoré sú na Slovensku finančne podvyživené. Slovensko sa na mape investícií do technologických či výskumno-vývojových centier zatiaľ neobjavuje. Chýbajúce zaujímavé pracovné príležitosti odlievajú z krajiny mozgy. Zmeniť tento stav lákaním investícií do nových technologických výskumno-vývojových kapacít sa stalo strategickou prioritou štátnej investičnej agentúry SARIO. „Uvedomujeme si, že iba investičná propagácia nestačí, nevyhnutné je aj skvalitňovať výskumno-vývojové prostredie,” konštatuje šéf stratégie SARIO Miroslav Kučera.

Bol prvým pracovníkom ON Semiconductor Microelectronics Center at the Slovak University of Technology (ONMiST), ktoré vzniklo na Katedre mikroelektroniky vtedajšej Fakulty elektrotechniky a informatiky STU v Bratislave. Marián Baláž bol v tom čase študent doktorantského štúdia na katedre. O poltucet rokov neskôr dostal ponuku stať sa manažérom nového vývojového centra koncernu. Medzi pracovníkmi centra stále dominujú absolventi bratislavskej techniky.

_ Čo rozhodlo o tom, že ON Semiconductor umiestnil vývoj práve v Bratislave?

Nebol to jediný dôvod. Firma predovšetkým hľadala inžinierov, ktorí zvládnu jej vývojové projekty. Pomohlo šesťročné fungovanie spolupráce s katedrou mikroelektroniky na programe ONMiST.

_ Aj pre umiestnenie univerzitného programu potrebovala firma nejaký dôvod?

Kto dokázal vedúci katedry mikroelektroniky profesor Daniel Donoval. Aj na základe svojich osobných profesionálnych kontaktov oslovil koncern a presvedčiť manažérov ON Semiconductor na spoluprácu s katedrou.

_ Už aj s výskumno-vývojovými ambíciami?

Univerzitný program ONMiST vyrástol na mierne odlišných aktivitách, ako pracuje teraz vývojové centrum. Nešlo o vývoj konkrétneho produktu. Spolu s profesormi sa študenti a doktorandi zaoberali výskumnými aktivitami v oblastiach, ktoré sú pre polovodičový biznis dôležité, aj keď sa neviazali na konkrétny produkt. Jeden z prínosov projektu bola pre firmu možnoť získať kvalifikovaných ľudí na inžinierske pozície aj do výrobných prevádzok v Piešťanoch. ONMiST si každý rok vyberal približne piatich študentov. Tí začínajú v treťom ročníku štúdia riešiť individuálny projekt. Predtým mali možnosť vyskúšať si funkčnosť svojich riešení v rámci univerzitného programu, dnes aj u nás v centre. Po dokončení štúdia dostáva väčšina z nich pracovné ponuky. Paradoxne, záujem o prácu na individuálnych projektoch začína klesať.

_ Zaujíma vývoj študentov a absolventov menej?

Predtým sme si vždy pre študentské projekty mohli z uchádzačov vyberať. Dnes máme problém zaplniť pozície, ktoré otvárame, pričom nároky sme nezmenili. Na druhej strane stáva sa aj, že príde absolvent a chcel by robiť rovno na manažérskej pozícii. Pričom nezvláda ešte prácu inžiniera.

_ Spolupracujete s inými univerzitnými alebo výskumnými pracoviskami?

V podstate nie. Aj sme skúšali, ale problém je, že my potrebujeme výskumnú úlohu tiež riešiť ako projekt. To znamená podľa plánu. Pretože ak za asistencie výskumu nevyvinieme produkt načas, získa kontrakt náš konkurent. Aj výskumníci sa musia naučiť triafať prácou „market window,” teda dokázať zaplniť medzeru na trhu, kým je voľná.