Ulica svetla
Od kahanca k elektrickej lampe

Prvé písomné zmienky o verejnom osvetlení v Bratislave siahajú do 15. storočia, kedy v meste očakávali návštevu kráľa Žigmunda. Pred jeho príchodom dostal každý obyvateľ sviečku, ktorú mal položiť na okno a zapáliť, aby jeho veličenstvo dobre videlo i po súmraku. Vniesť svetlo do tmavých ulíc však obyvatelia túžili i v bežné dni. Na stabilné verejné osvetlenie si však museli počkať až do polovice 18. storočia, kedy v meste zažali prvé fakle a olejové kahance. Tento spôsob sa však po čase ukázal ako pomerne nákladný a technicky nedokonalý.

Svetlo do problému vniesla výstavba bratislavskej plynárne, vďaka ktorej si Prešporčania začali svietiť plynom. Prvé plamienky vzbĺkli v marci 1856, o pol roka skôr než v susednej Budapešti. Pomáhať im však museli lampári, ktorí ich večer zažali a ráno potom opäť zhasli. Toto remeslo prekvitalo najmä v 30. rokoch 20. storočia, kedy starú Bratislavu osvecovalo viac než 1500 plynových lámp. S príchodom elektriny však začali plynové lampy hasnúť jedna po druhej. Slávna éra svietiplynu sa oficiálne skončila v roku 1977, kedy vyhasol život i v poslednej plynovej lampe na Školskej ulici.

Revolučný vynález žiarovky si po prvýkrát vyskúšali v Ludwigovom mlyne na Krížnej ulici v roku 1884. V tento deň sa Bratislava pripojila k európskym veľkomestám, ktoré využívali moderné elektrické osvetlenie. Verejné osvetlenie v hlavnom meste sa oficiálne spustilo v roku 1902, presne rok po otvorení bratislavskej elektrárne. Od toho momentu napredovala výstavba verejného osvetľovania v meste rýchlosťou svetla. Medzi prvé elektricky osvetlené ulice patrila Hlboká cesta, Krížna ulica a ulice vedúce k mostu. Vďaka bohatším mešťanom sa postupne rozžiarili aj veľké verejné priestory ako sú Hurbanovo námestie, Šafárikovo námestie či Račianske Mýto.